Zomrel prekladateľ Smirnenského a Vapcarova Milan Ferko

 

 

Dňa 1.12.2010 sa slovenská verejnosť rozlúčila s veľkým slovenským básnikom, beletristom, publicistom, dramatikom a prekladateľom Milanom Ferkom, ktorý zomrel po dlhom a ťažkom onemocnení 25. novembra. Milan Ferko vydal 7 básnických zbierok pre dospelých, 12 románov, 10 rozhlasových hier, písal detskú literatúru, filmové scenáre, libreto pre muzikál, historickú prózu, bol spoluautorom Preambuly Ústavy Slovenskej republiky, autor Deklarácie zvrchovanosti (1991), Zákona o štátnom jazyku (1995). Prekladal aj bulharskú poéziu. Zanechal brilantné preklady poézie Christa Smirnenského, Nikolu J. Vapcarova, Dobri Žoteva a i. Pri príležitosti jeho 80-jubilea (14.12.2009) Bulharský kultúrny inštitút v Bratislave organizoval literárny večer, venovaný jeho tvorbe a jeho obľúbenom básnikovi N.J. Vapcarovi, ktorý v tom istom čase mal 100-ročné jubileum.

Na poslednej rozlúčke s Milanom Ferkom, na ktorej bola aj elita slovenskej literárnej verejnosti, odznela obľúbená báseň zosnulého – Búrlivý vietor bulharského básnika Dobri Žoteva, ktorú Ferko tak prekrásne preložil, vedel celú naspamäť a rád ju sám recitoval. Medzi mnohými rôznymi oceneniami za svoju bohatú umeleckú tvorbu Milan Ferko dostal aj bulharský Rad Cyrila a Metoda.

 

Буйният вятър                                         Búrny vietor

Зная, след време, сърцето ще спре да работи.     Keď o mne povedia, že už mu plameň zhasol -
Вий не скърбете, а пейте тогаз!                                  neverte, Ódou prerazte ten čas!
Пейте, че живият, пил хубостта на живота,             Spievajte, - živý, čo sa celý život spíjal krásou,
жаден жадува по нея и жив ще съм аз!                    dychtivo bude prahnúť za ňou zas ... a živý budem zas!
Ний денонощно горим от искряща тревога,            Zas budem žiť a keď mi zhlobia rakvu ako mreže,
хубост да има, хубост и смях.                                       nedajte telo hrbou kvetov skryť!
Ний ненаситни горим... Изгорете ме в огън!           Priatelia moji, súdruhovia milí, nedajteže -
В блясъци страшни да светя, да стана на прах!    ako mám v hline, bez slnka a vzduchu žiť?!
После праха съберете в горящата буря,                  My nežijeme – blčíme, svet, vpred sa pohni,
както е още до жар нажежен!                                     Až vylovíme krásu, svetlo v tmách!
Даже прашинка не слагайте в мъничка урна!        Nie, nežijeme ... blčíme ... nuž, upáľte ma v ohni,
Тясно е, душно е в нея, както във плен!                   nechže sa zo mňa v strašných bleskoch stane prach.

О, срещу Буйния вятър хвърлете праха ми!           Potom ho vezmite z tých vlnobití búrnych - 
Той да го носи нашир по света!                                 vtedy, keď bude bielou žiarou zažatý...
Дето съм бил под небето, навеки да бъда,           Ani len štipku neuložte do maličkej urny,
дето не съм - да отида, да бъда и там!                   Tesno v nej, dusno ako v zajatí.
Има навред по света красота невидяна -              Hoďte ho do bujného vetra, nech peruťou mäkkou
песни нечути, безценни сърца.                                 ženie ho ponad čas a mam a klam,
Има дълбоки очи, планини, океани,                       tam, kde som bol, nech zostanem na veky vekov,
пътища бели, безстрашни човешки лица.              a kde som nebol – nech sa dostanem aj tam!
Всичко е наше, от нашата обич огряно.                  A všetko to je naše, všetko náš duch spísal,
Всякъде нашият ум е творил.                                    Všetko sme s láskou vytvárali, s potom na tvári...
Всяка прашинка-искра в красотата ще пламне.  a každý prášok zo mňa krásou rozhorí sa
Всяка прашинка-звезда сред звезди ще гори.     a každý prášok ako hviezda zažiari! ...