Koncert pre klavír a orchester bulharského skladateľa Marina Goleminova v Bratislave

 

16. marca známa bulharská klaviristka Anžela Toševa zahrala Koncert pre klavír a orchester Marina Goleminova. Vystúpila pod taktovkou japonského dirigenta Kojiho Kawamota a v sprievode Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu.

Dielo veľkého bulharského skladateľa, napísané v roku 1979 malo svoju premiéru v tom istom roku, v interpretácii klaviristu prof. Antona Dikova so Sofijskou filharmóniou. Dirigentom bol autor osobne.

Vo Veľkom koncertnom štúdiu SRo v Bratislave bola toho roku  jeho slovenská premiéra.

Idea koncertu vznikla už v roku 2007, a to pri príležitosti sviatku bulharskej kultúry a osvety a slovanského písomníctva, 24. mája, kedy  Anžela Toševa koncertovala v Bratislave a Košiciach. Do svojho repertoáru klaviristka zahrnula aj skladbu Eugena Suchoňa, ktorého 100. výročie narodenia sa oslavovalo v roku 2008 na Slovensku. V tom istom roku Bulharskо oslavovalo aj 100. výročie narodenia Marina Goleminova. Obidvoch skladateľov pri ich výročiaciach narodenia vyhlásili za osobnosti UNESCO.

Prvý z plánovaných koncertov sa uskutočnil v januári 2010 v Bulharsku, na ktorom hosťoval slovenský dirigent Mario Košík so skladbou Eugena Suchoňa Partita rapsodica (Rapsodická suita). Sólistkou Sofijskej filharmónie bola Anžela Toševa.

Na koncerte 16. marca v SRo zazneli aj skladby Petra Cóna Štyri miniatúry a Josefa Suka Rozprávka o Radúzovi a Mahulene, op. 16.

 

 

Koncert pre klavír a orchester

Koncert pre klavír a orchester je príznačný pre tvorbu Marina Goleminova - je v ňom esencia majstrovho štýlu, jeho typická lakonickosť s jasnými kontúrami, spontánnou dramatickosťou a majstrovskou orchestráciou. Goleminov neskrýval svoje umelecké preferencie a inklinovanie k hudbe Wagnera, Bartóka a iných skladateľov. Tento štýl však autor vplieta do kódu svojej špecifickej emotívnosti a zmyslu pre modernu. Intonačné formuly jeho hudobného tkaniva sú veľmi špecifické – dynamicky sa v ňom preplietajú sekundové vrstvy, typické pre diafóniu v bulharskom folklóre s disonantnými harmonickými konštrukciami miestami aj s fragmentmi voľnej atonality. Vplyv folklóru v hudbe Goleminova je kategorický, ale je súčasne aj podmienený a abstraktný, čím neobmedzuje jeho tvorivý horizont. Autor nebol klaviristom, čo ho nezvádzalo k samoúčelnej virtuóznosti, v jeho diele je klavír organicky spojený s orchestrovou substanciou, čím vzniká kompaktná jedno-časťová symfónia pre klavír a orchester.

Michail Goleminov

 

Anžela Toševa (Toševova)

Mnohotvárna osobnosť klaviristky Anžely Toševovej neustále provokuje svoje obecenstvo novými ideami, programami a prejavmi, čím prekvapujúco rozširuje naše predstavy o súčasnom klaviristovi v slobodnom povolaní. Len v roku. 2010 Toševova iniciovala a veľkolepo zahrala spolu so Sofijskou filharmóniou Suchoňovu Rapsodickú partitu a predstavila výročia Chopina a Schumanna. A to nielen koncertovaním, ale aj ako vydavateľka kníh André Bukurestlieva, ktoré sú venované obom klaviristom, skladateľom - romantikom. Projekt Schumann - prorok hudobnej organizácie Orangefactory, ktorú Toševa vedie a hudobný skladateľ Michail Goleminov dostali cenu Salónu umenia 2010. V decembri 2010 Anžela získala cenu Ministerstva zahraničných vecí Poľskej republiky za šírenie Chopinovej hudby v Bulharsku.

Už počas svojho štúdia na Štátnej hudobnej akadémii P. Vladigerova v Sofii, keď dostala cenu na 1. ročníku súťaže Liszt - Bartók v Sofii, sa Anžela Toševa stala horlivou zástankyňou maďarskej klavírnej tradície a spolu s tradičným klavírnym repertoárom nadobudla značné skúsenosti s interpretáciou Liszta, Bartóka, Kurtaga a Ligetiho. Pravidelne koncertovala v Maďarsku a v roku 2004 nahrala samostatné CD s hudbou Bartóka, ktoré maďarská kritika veľmi vysoko ocenila.

Nepretržitá snaha Toševovej ísť ďalej netradičnou cestou hudobného interpreta, ale stálym hľadaním niečoho nového odsunula nabok nielen možné početné ocenenia z klavírnych súťaží, ale aj dráhu pedagóga, na ktorú nastúpila  už v roku 1991. Namiesto toho si Toševova  zvolila koncertovanie, štúdiové nahrávanie a kontakty s veľkými súčasnými hudobníkmi – skladateľmi a klaviristami, ktorí jej dodávajú veľa tvorivej energie. V roku 1995 nahrala tri CD so sólovou klavírnou hudbou, ktorými predstavila Američanom aj súčasných bulharských hudobných skladateľov: hudbu Georgia Arnaudova (Concord Koncerto), tri klavírne sonáty Lazara Nikolova (Laber), skladby Vasila Kazandžieva, Georgi Minčeva, Ivana Spasova a tiež CD so skladbami Janisa Xenakisa, Pavla Šimanského a Bélu Bartóka, ktoré vyšlo až v roku 2010 pod názvom „Sonográmy“ a ktoré vydala hudobná spoločnosť Orangefactory. Nesporné uznanie ako v Bulharsku, tak aj v zahraničí jej prinieslo CD so 16 klavírnymi sonátami Domenica Scarlattiho, ktoré vyšlo v roku 2000 a o 10 rokov neskôr sa dočkalo už svojho tretieho vydania.

V Montreale, v roku 2001, mala Toševova recitál so 4 bulharskými a 4 kanadskými premiérovými skladbami, medzi ktorými boli Chiras Claude Vivier a Interferencie a túžby v presto André Amela. Celý koncert odvysielalo CBC Radio Montreal. Tesne potom nasledovalo obdobie, v ktorom sa dlhý čas Anžela venovala klavírnej hudbe Rachmaninova, Scriabina, Debussyho. Vtedy jej vydali aj jej CD s prelúdiami Rachmaninova a Hudbou tonúceho ľadu Michaila Goleminova (2007), ako aj vybrané prelúdia Debussyho, Scriabina a Ligetiho (2005).

V rokoch 2005, 2007 a 2009 (ktorý už bol ôsmym ročníkom) organizovala Anžela majstrovské kurzy o holandskej klavírnej hudbe, ktoré viedla spolu s majstrovskými kurzami súčasnej hudby počas leta v Sofii. V roku 2007 vydala CD s holandskými majstrami, ktoré sponzorovalo Ministerstvo kultúry Holandska.

 

 

 

MARIN GOLEMINOV

Narodil sa r. 1908 v Kjustendile. Študoval teóriu hudby a harmóniu u prof. N. Atanasova. V roku 1927 začal študovať na Štátnej hudobnej akadémii v Sofii, kde sa učil hru na husle u prof. T. Torčanova, komornú hudbu u prof. A. Stojanova a teoretické disciplíny u D. Christova, N. Atanasova a i. V rokoch 1931-34 študoval kompozíciu na známej Skola Cantorum u veľkého francúzskeho skladateľa a pedagóga Vencana d'Еndi, a dirigovanie u Marcella Labého. Študoval aj na Ecole Normalé u skladateľa Pola Duceho. Po ukončení štúdia na Scola Cantorum sa zo zlatou medailou v 1934 vrátil do Bulharska, kde sa stal členom Spolku bulharských hudobných skladateľov Súčasná hudba. Vyučoval hudbu na Prvom a Druhom chlapčenskom gymnáziu v Sofii. Od 1936 prednášal na Štátnej hudobnej akadémii, kde v roku 1943 obhájil docentúru a v roku. 1947 sa stal profesorom kompozície a orchestrácie.

V 1930 bol jeho prvý autorský koncert a v 1934 zložil svoje Prvé sláčikové kvarteto, prvú akapelovú zborovú pieseň Lud Gidija na text P. Slavejkova, za ktorú dostal ocenenie na Slovanskej zborovej súťaži v Belehrade. V 1936 bol interpretom v Avramovom kvartete a súčasne  dirigoval koncerty Komorného orchestru pri Sofijskom rozhlase, pre ktorý napísal niekoľko suít (Balkan, Gajdar a Suitu piatich macedónskych piesní), Druhé sláčikové kvarteto a ďalšie skladby.  Špecializoval sa v Mníchove u prof. J. Haasa a dirigovanie študoval u Dr. H. Knapeho (1938-39). Ukončil tanečnú drámu Nestinarka (1940), ktorú prvý raz inscenovali v Sofijskej národnej opere (1942).

V štyridsiatych rokoch minulého storočia zložil svoje veľké diela: Symfonické variácie pre bas a orchester na námet D. Christova a na text Asena Razcvetnikova Vidiecku pieseň, Tretie sláčikové kvarteto, Druhé dychové kvinteto, Prelúdium a tokatu pre klavír a orchester (do ktorého r. 1954 dodal ešte jednu časť – Áriu), Prelúdium pre violončelo a klavír, Päť škíc pre sláčikové kvarteto, Koncert pre violončelo a orchester, operu Ivajlo (libreto M. Petkanova), Šesť miniatúr na ľudové piesne pre sláčikové kvarteto, Tri ľudové piesne pre bas a orchester, Malá suita pre sólovú violu, Poému o partizánoch pre symfonický orchester, Päť impresií pre sólový klavír, Mládežnícke stránky (skladby pre klavír, zbor a sólové piesne).

V 60. a 70. rokoch zložil Koncert pre sláčikové kvarteto a sláčikový orchester (1963), Detskú symfóniu (1963), dve symfónie Mier vo svete (1967, 1969-70), Dychové trio pre hoboj, klarinet a fagot, Tri miniatúry pre soprán a komorný orchester na text V. Paruna, Štvrté sláčikové kvarteto - Mikrokvarteto (1967), kantátu Otec Paisij (pre zbor, sólisti a orchester), Prírodu (päť impresií pre spev a klavír na texty St. Gečeva), Koncert pre husle a orchester (1968-69), operu Zograf Zacharij, tanečnú drámu Kalojanova dcéra, oratórium Titan, Koncert pre klavír a orchester (1975), Siedme sláčikové kvarteto (1977), Štvrtú symfóniu Šopofónia (1977-78), Kvintet pre žesťové nástroje (1978).

V 80. rokoch zložil Koncert pre sláčikový orchester (1980), operu Trácke idoly (libreto St. Dičev), Symfonické impresie na motívy obrazov Majstra (pre vysoký hlas a symfonický orchester, text G. Strumski, 1981-82), Diptych pre flautu a orchester (1982), Ôsme sláčikové kvarteto (1983).

Goleminov bol veľmi aktívny aj ako hudobný pedagóg. Bol rektorom Štátnej hudobnej akadémie (1954-56), riaditeľom Sofijskej národnej opery (1965-67), zástupcom Bulharska v Tribúne skladateľa pri UNESCO.

Je nositeľom veľkého počtu štátnych a medzinárodných ocenení: rad Juraja Dimitrova (1983), Dimitrovova cena (1964), Medzinárodná cena Viedenskej univerzity Gottfrid von Herder.