PhDr. Ján Koška Dr.h.c. nás navždy opustil

„Najväčšmi znejú tichá...“

Práve tak nadpísala rodina smútočné oznámenie PhDr. Jána Košku, doktora vied, doktora honoris causa, práve tak  Ján Koška nazval svoj edičný zámer, ktorý chcel odovzdať v júni tohto roku a prezentovať 1. decembra 2006. Vnímal to zrejme ako dar sebe samému k sedemdesiatke, ktorú by bol v tento deň dovŕšil. A nám teraz v Ústave svetovej literatúry, ktorého bol riaditeľom od roku 1992 naozaj najväčšmi znie ticho spôsobené jeho neprítomnosťou. A tá neprítomnosť je – bohužiaľ – nezvratná.  Je to neprítomnosť človeka, ktorý pôsobil na pracoviskách SAV neuveriteľných 42 rokov, je to neprítomnosť vedca, prekladateľa, básnika, je to neprítomnosť neoficiálneho kultúrneho veľvyslanca Bulharska na Slovensku, ktorého si táto krajina uctila nielen čestným doktorátom Sofijskej univerzity sv. Klimenta Ochridského (1997), ale aj najvyšším štátnym vyznamenaním Radom Starej planiny 1. stupňa z roku 2000 a udelila mu aj ocenenie Marina Drinova, ktoré si mal v týchto dňoch v Sofii prevziať.

Nemám v úmysle približovať Jána Košku cez jeho podrobný životopis, ba ani len cez sumarizáciu jeho neuveriteľne košatej publikačnej – totiž vedeckej, editorskej, prekladateľskej  a básnickej – činnosti, aj keď už len jej rozsah vzbudzuje rešpekt a úctu: štyri monografie, jedna v štádiu zrodu, vyše stovky štúdií v zborníkoch, časopisoch doma i v zahraničí, vyše sto článkov a ďalšie desiatky rozhovorov, recenzií či správ, ktoré nesú pečať Koškovho vždy originálneho uvažovania, viac ako 50 knižných prekladov a stovky preložených básní a statí, rozosiatych po slovenských periodikách ostatných piatich desaťročí, básnické zbierky... Mohli by sme hovoriť o jeho aktívnej účasti na desiatkach medzinárodných podujatí, rozoberať jeho vedeckú i organizátorskú činnosť ako popredného slovenského balkanistu a slavistu. Podrobné a detailné zmapovanie skutočne „kultúrneho dedičstva“, ktoré nám Ján Koška zanechal, si však vyžaduje iný čas i priestor.

Dnes však cítim, cítime skôr potrebu sfomulovať si – aj s jeho pomocou – to, čo bolo v jeho prístupe k literatúre, k tvorbe, ale aj k ľuďom, svetu a životu  neopakovateľné, to, čo tvorilo jeho špecifikum ako človeka, ako človeka v literatúre, ako človeka, literatúru reflektujúceho. Novohradčan Ján Koška z Budinej ostal v tom najnepatetickejšom a najpriamejšom slova zmysle po celý život nerozlučne spätý s rodnou zemou – nech už to pre neho a v ňom znamenalo celoživotnú úctu k rodnému kraju, rodine a krajine, rovnako ako neproklamované a históriou podložené vlastenectvo (nie náhodou absolvoval v r. 1960 na FiF UK slovenčinu a dejepis), ale aj prirodzené rešpektovanie plodov akejkoľvek práce – či ich pomohli vytvoriť ľudské ruky, alebo myseľ. Zároveň a zasa celkom prirodzene bol Koška i človekom otvoreným podnetom, svetu, myšlienkam. Jeho otvorenosť bola takpovediac obojsmerná – usiloval sa brať zo života, zo sveta okolo seba to najpodnetnejšie a ukladal to do vedomia, aby to v pravej chvíli využil nielen pre seba, pre vlastný rast, ale aj pre dobro a úžitok iných. Ako riaditeľ ústavu viedol roky pravidelné doktorandské semináre, ktorými prešli mnohí mladší kolegovia, ale aj externí doktorandi z iných slovenských miest a akademických pracovísk. Temer štyri desaťročia (1961-1990) prednášal Koška externe budúcim adeptom bulharistiky na FiF UK, vychoval tak fakticky prvú generáciu profesionálnych slovenských bulharistov, osobnosti, ktoré sú dnes, podobne ako on, v tomto zmysle neoddeliteľnou súčasťou slovenskej kultúry (najvýraznejšie V. Prokešová, I. Hochel).  Slovenskú kultúru vnímal ako jednu – aj keď on sám v nej fungoval aj ako pôvodný básnik, aj ako prekladateľ, aj ako reflektujúci literárny kritik, historik, vedec – veď práve Recepcia ako tvorba. (Slovensko-bulharské literárne vzťahy (1826-1989)) – ak budeme citovať názov – predstavuje podstatu jeho poslednej publikovanej monografie (2002). Požičiam si na to jeho vlastné slová o vlastnej práci, aj keď ich formuloval v tretej osobe: “Vposledných rokoch sa venuje teoretickým otázkam literárnej komparatistiky a translatológie a iniciuje „nelineárnu“ interpretatívnu teóriu literárneho prenosu, prekladu a medziliterárnosti, ktorá prekonáva koncepcie a postupy založené na predpoklade jedného riešenia a chápe recepciu ako tvorbu.“ Tvorba a tvorivosť boli v jeho živote alfou a omegou, mohli by sme ich považovať za temer kľúčové slová aktivít – či už sa týkali priamo jeho alebo toho, čo sprostredkúval druhým, toho, čo inicioval, toho na čom sa spolupodieľal. Aj z tohto dôvodu a v tomto zmysle prijal post predsedu Slovenskej literárnovednej spoločnosti pri SAV a v rokoch 1996-2001 sa na čele výboru usiloval v zmenených podmienkach napĺňať jej ciele.

Ján Koška sa nezištne rozdával a najmä v ostatných rokoch svoje vlastné tvorivé sily možno až príliš strácal v často nekonečných a nie vždy zmysluplných administratívnych zákrutách a neraz slepých uličkách. Určite ako človek, ktorý sa počas celého svojho aktívneho života usiloval zachovať si tvár a aj v zložitom „svetovej literatúre“ neveľmi prajnom normalizačnom čase nahlas a verejne o nej hovoril, mal právo na svoju „tvrdohlavosť“, na svoj názor. Ako protivník v polemike bol tvrdý, ale čestný, vždy ste si však boli istí, že napriek zdanlivej nezúčastnenosti vás počúva a vníma ako partnera, hoci s rozdielnym a – podľa neho – niekedy nesprávnym názorom.

Tvorba a tvorivosť i mnohorakosť Koškovej prítomnosti v literárnom a kultúrnom dianí sa však jasne prepojili v námetovom liste nezrealizovanej publikácie, ktorú som spomenula na začiatku svojho príhovoru a ktorej názov znie rovnako ako motto smútočného oznámenia: “Najväčšmi znejú tichá...“ Už aj podtitul – Interpretácia literatúry zblízka – akoby prezentoval Koškove úsilia sumarizovať svoju skúsenosť, čo nakoniec v anotácii aj konkretizoval: “Monografia je plne „krytá“ nie síce zlatom, ale autentickým zážitkom dotyku s literatúrou a poznaním súčasného teoretického myslenia o literatúre. Žáner literárnovednej eseje dovoľuje autorovi plne uplatniť subjektivitu, riešiť aktuálne problémy čisto osobne. Takto zároveň rozbíja vžité stereotypy a zbavuje literárnu vedu objektivizujúcej akademickosti. Kniha...obsahuje oddiel interpretačný, komparatistický a dokonca i básnický. Básnické texty spájajú literárne a vedecké nazeranie na otázky, ktoré sú predmetom úvah v knihe. Autor takto svojím spôsobom nastoľuje jednotu literatúry a literárnej vedy, odstraňuje priepasť odcudzenia medzi nimi.“ Toľko slová Jána Košku o vlastnom zámere, ktorý mu život nedovolil naplniť, lebo sa preklenul do inej podoby bytia...

A naše slová – tie, ktorými sa chceme poďakovať, rozlúčiť, vyjadriť nimi svoju účasť? Aspoň zopár:
Milá Mária a celá blízka rodina – vy ste boli pre nášho pána riaditeľa tým bodom, ktorý mu dával silu pohnúť vesmírom, miloval Vás a bol na Vás nesmierne hrdý – preto aj vašu stratu naše slová nijako nemôžu nahradiť. Len chceme, aby ste vedeli, že sme mysľou s Vami a vnímame hĺbku Vášho smútku.

Vážený pán riaditeľ, milý Janko, dovoľ mi naostatok, aby som sa rozlúčila s Tebou v mene všetkých pracovníkov Ústavu svetovej literatúry, v mene Slovenskej literárnovednej spoločnosti a samozrejme sama za seba, ako jedna z tých kolegov, s ktorými si prešiel časť svojej životnej a pracovnej cesty. Ďakujeme Ti za to, že si sa s nami podelil o svoje poznanie, že si nás obohatil svojím videním. Úprimne hovorím tieto slová: Nech ti je tvoja, naša slovenská zem ľahká, odpočívaj v pokoji, lebo si vykonal všetko, čo si vládal. Česť Tvojej pamiatke.

My, zamestnanci Bulharského kultúrneho inštitútu v Bratislave vyjadrujeme  tiež svoju sústrasť a sa pripájame k slovám pani M.Kusej z Ústavu svetovej literatúry